Smrť môžeš podstúpiť len kvôli svojej zemi, alebo kvôli svojej hrdosti.

1.Kap.-Začiatok

19. března 2008 v 19:42 | DeLaylah |  Kalimera
Hovorilo sa o nej, ako o najlepšej cukrárni v Aténach. Každý kto raz išiel po ulici Ezabo, si musel všimnúť zlatý obchod s veľkým zlatým nápisom Kalimera. Ľudia tu trávili príjemné chvíle s rodinou, oslavovať okrúhle narodeniny a cez veľké oslavy si dobre zatancovať.
Túto cukráreň založil pred 162 rokmi v srdci Atén francúzsky učeň Jacques Azakeli. Tu totiž našiel lásku svojho života, jeho ženu Themisu. Themis a Jacques to na začiatku nemali ľahké. Kým dokázali pripraviť svoju jedinečnú čokoládu, prešlo veľa času. Až jedného dňa sa im to podarilo. Ľudia si nevedeli vysvetliť, ako to bolo možné. Niektorý hovorili, že sú to pohania, a že stále uctievajú zabudnutých bohov. Tí im na znak vďaky v snoch hovorili prísady a postup na vytvorenie Azakeli- Božskej čokolády. Iný si zas verili, že Themis bola veľmi nešikovná, a že omylom zmiešala dve prísady. Výsledok však prekvapil ju aj samotného Jacquesa.
Lia poznala tieto príbehy o jej slávnych predkoch naspamäť, ale stále ich rada počúvala. Vedela, že Themis bola veľmi múdra a krásna žena, ktorá pomohla Jacquesovi na vrchol. Deň čo deň otravovala svoju babku Kassi, aby jej rozprávala príbehy o starých bohoch a chrabrých hrdinoch. Ona jej rada vyhovela. Svoju vnučku milovala. Thelessalia Azakeli bola 10 ročným dievčatkom z Atén. Mala dlhé čierne vlasy, tmavé, hlboké oči, s prenikavým pohľadom, pred ktorým sa ľudia schovávali. Lia bola vo svojom veku neobyčajne krásna, ale veľmi neposedná. V štvrti, kde vyrastala, bolo veľmi málo dievčat, a tak sa kamarátila s chlapcami. Po celodenných hrách chodila domov vysilená a spala ako zabitá. Každý deň bola s nimi vonku. Chytali ryby, chodili do lesa, kde mali tajné miesto, hrali sa s loptami alebo sa bili. Ale to len tak to bolo len tak zo srandy. Nikdy si vážnejšie neublížili a zakrátko sa Lia naučila prežiť v ,,divočine". Na svojich kamarátov nedala dopustiť a spolu zložili prísahu vernosti: ,,Prisahám, že budem vždy pomáhať svojim priateľom a , že ich nikdy neopustím. Ked to poruším, nech sa prepadnem do Afriky, nech mi ruka uschne a nech načisto oslepnem."
Ked si spomenula na túto prísahu, smiala sa. Vtedy mala sedem rokov a spolu so svojimi najlepšími priateľmi Acheronom, Zakarym a Ellasonon si vymysleli túto prísahu. Bolo to pok po tom, čo sa presťahovali zo Solúna do Atén. Lia si na to živo pamätala. Bola to jej prvá návšteva Kalimery. S mamou a otcom kráčali po ulici a zapadajúce slnko vrhalo dlhé tiene na cestu. Bol koniec júla a v Grécku boli nezvyčajné horúčavy. Lia pocítila na svojej tvári posledné lúče slnka a čerpala z nich silu. Jej ruka našla maminu teplú dlaň. Chcela sa niečo opýtať otca, ale ked sa naňho pozrela, zbadala len mamino veľké brucho pod čiernymi šatami. Zdvihla hlavu a spýtala sa:
,,Kedy to už vylezie?"
Larisa sa len usmiala a pohladila ju po hlávke. V posledných týždňoch to na ňu bolo veľa. V Solúne sa chcela venovať právnictvu, ktoré vyštudovala, ale zastihla ju tam správa o smrti jej otca, Chalina. Ctila si rodinu a preto aj so svojím mužom prišla späť do Atén. Nemohla nechať svoju mamu samú na celú Kalimeru. Nemohla dovoliť, aby skrachovala. Jej muž ju toleroval, ale nechápal ju. Vedel totiž, že Kalimeru neznáša. Nechcela v nej biť, neprijala osud , ktorý jej určili jej rodičia. Nechcela celý život pripravovať čokoládu v cukrárni, ale predsa sa vrátila. Žil s ňou 10 rokov, ale stále ho niečím prekvapovala. Teraz bola zas tehotná. Čakali dalšie dievčatko a veľmi sa naňho tešili. No spolu sa báli o malú Liu. V posednom čase veľa rozmýšľala o živote a smrti. Neboli z toho šťastný. Ale teraz sú v Aténach. Všetko sa obráti k lepšiemu.
Už sa blížili k cukrárni. Lia zacítila omamnú vôňu, ktorá sa šírila zo zlatého domu pred nimi. S otvorenými ústami hľadela do výkladu, v ktorom boli veľké čokoládové a marcipánové postavičky, koláče najrôznejších tvarov a rôznofarebné cukríky. Vošli do vnútra a Lii sa akoby zastavilo srdce a ocitla sa vo sne. Steny boli pomaľované nádhernými freskami s pohanskými bohmi, sochy dávnych hrdinov, pohodlné kreslá okolo malých stolíkov, a barový pult, kde sa podávala lahodná čokoláda, a namiesto kávy, guarana.
V tom okamihu pocítila Lia dve veci. Najprv ju zaplavila hrdosť na svojich predkov, ktorí dokázali tú nádheru vybudovať. A ako druhý ju zaplavil veľký hlad. Omamná, sladká vôňa jej zatočila hlavu a ona plytko vdychovala vzduch presýtený vôňou čokolády. Hlasno jej zaškŕkalo v brušku a ona sa uškrnula na mamu. Chcela zo všetkého ochutnať, ale nemala čas si niečo vypýtať, pretože zo zadnej miestnosti vyšla nejaká stará žena v čiernom. Len čo ich videla, jej oči sa zaplnili slzami. Lii došlo, že to je asi jej stará mama Kasi. Najprv objala mamu, potom otca a nakoniec sa obrátila k Lii.
,,Thelessalia, konečne sa stretávame. Pod sem nech ťa vyobjímam." Stará pani sa k nej sklonila a silno ju objala. Ked sa pustili, Kasi ich pozvala dozadu. Lia však stála ako prikovaná. Larisa sa na ňu spýtavo pozrela.
,,Toto mi bude niekedy patriť?" spýtala sa. ,,Toto všetko?" a obzrela sa po cukrárni.
Larisu jej otázka prekvapila. Pozrela sa do jej hlbokých očí, a mala pocit, že sa na ňu pozerá jej milovaný dedko Tyrus.
,,Áno zlatko. Ale to bude o mnoho rokov. Ešte máš čas."
,,Ked ju budem vlastniť, preslávim moju rodinu na celom svete."
Larisa o tom nepochybovala. Jej malá dcéra sa na ňu len usmiala a išla za babkou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama